Čo bolo podľa vás kľúčom k úspechu? Ako mohol klub z malého mesta prekonať veličiny československého futbalu?

„Určite mali dobrého trénera (smiech). Bola tam túžba dokázať, že na Žitnom ostrove vedia robiť dobrý futbal. Snažili sme sa zaradiť medzi československú elitu. Naštartovalo sa to postupom do prvej slovenskej ligy, potom do federálnej a meno Dunajskej Stredy sa skloňovalo už aj v Prahe, nielen v Bratislave. Rástla aj naša chuť dosiahnuť viac. Skúsený káder, ktorý tu bol v tom čase, pracoval dobre. Vedenie klubu malo dobré kontakty na politických činiteľov, čo bolo dôležité v tom čase, a získali podporu všetkých roľníckych družstiev. Tie považovali výsledky DAC-u za svoje. Poľnohospodárska výroba bola v československom meradle na najvyššej úrovni práve tu, a tak ponúkli divákom a obecenstvu futbal, po akom túžili.“

To bolo súkolie, do ktorého ale museli zapadnúť aj správne osoby...

„Áno, na spomenutých základoch rástli aj športové základy, predovšetkým hráči a ich výber. Už sme žartovali o dôležitosti trénerov, ale aj ich úloha je podstatná, veď oni skladajú mužstvo a vytvárajú koncepciu, ktorá bola v tom čase „utrafená“ na dunajskostredské pomery. Dôležití sú takisto funkcionári, ktorí sú schopní priviesť do mužstva futbalistu, ktorého si tréner želal. V Dunajskej Strede bola v tom čase vynikajúca generácia, ktorá postúpila do ligy: Tóth, Majoros, Audi, Lelkes, Lépes. Už roky dokazovali v národnej lige svoju silu, hoci sa im nepodarilo postúpiť medzi elitu. Vek ale plynul aj u nich, takže bolo treba vybudovať nový, perspektívny tím. Funkcionári a roľnícke družstvá boli veľmi nápomocné pri zháňaní nových hráčov. Trojuholník hráčov, trénerov a funkcionárov je vo futbale veľmi dôležitý. Toto fungovalo výborne. Boli tu múdri a skúsení funkcionári. Nemôžem zabudnúť na Misi bácsiho Weisza, ktorý všetko riadil, a ani na ľudí okolo neho. Pripomeniem Nagyovcov a pána Šantu, ktorí tiež veľmi prispeli k futbalovému rastu v Dunajskej Strede. Pracovali oddane vo svojich oblastiach, hoci nemali veľa skúsenosti a učiť sa museli počas cesty do federálnej ligy. Keď som prišiel zo Slovana, bol som snáď jediný, kto poznal československé pomery, preto sa snažili rešpektovať moje požiadavky a vyhovieť im. Takto sme tvorili mužstvo, čo nešlo zo dňa na deň, ale po treťom roku sme už začali výraznejšie tvrdiť muziku v československom futbale aj umiestnením, a nakoniec sme dosiahli na najvyššiu métu v Československom pohári. Bolo to skvelé obdobie.“

Spomínate si na eufóriu po finálových víťazstvách?

„Samozrejme, na to sa nedá zabudnúť. Pred mojím príchodom do Dunajskej Stredy som už zažil víťazstvo v Československom pohári so Slovanom, vtedy som bol asistentom pána Vičana. Potom som ako hlavný tréner doviedol Slovan opäť do finále, ale porazila nás Dukla Praha. V DAC-e sme boli povzbudení postupom do prvej ligy, túžba bola veľmi výrazná. Pocítil som niečo, čo som nikdy predtým nevnímal: ľudia na Žitnom ostrove milujú futbal. Bol som odhodlaný urobiť maximum, aby sme sa mohli tešiť z úspechu. Samozrejme, potrebovali sme aj športové šťastie, ale išli sme na to húževnato, verili sme si, hoci súperi boli od nás skúsenejší. Rád by som čo najskôr prišiel do Dunajskej Stredy na oslavu podobného úspechu. Verím, že to nebude trvať dlho. Držím k tomu palce!“