Aktuality

O futbale ani slovo! Dnes s Andrejom Perneckým

O futbale ani slovo! Dnes s Andrejom Perneckým

A-TÍM
|
Aktuality
| št 13.11.2014, Nagy Krisztián

V našej pravidelnej rubrike sa pýtame hráčov DAC-u na každodenné veci, ktoré nemajú priamy súvis s futbalom a zápasmi. O futbale teda ani slovo! Alebo predsa len áno?

Ahojte, volám sa Dóri a pre futbalistov DAC-u som pripravila niečo nové - zopár bleskoviek, nezvyčajných otázok, pomocou ktorých ich môžete lepšie spoznať. Dnešným hosťom je brankár Andrej Pernecký

Ahoj. Kto si, čo si, odkiaľ si prišiel?

Volám sa Andrej Pernecký. Mám 23 rokov, pochádzam z Bratislavy. Momentálne bývam s rodičmi v Miloslavove, dedine pri Bratislave.

Čo ti prvé napadne, keď počuješ slová stará mama a starý otec?

Po rodičoch sú tie najdôležitejšie osoby v mojom živote, pretože ma spolu s nimi vychovávali. Našťastie, ešte žijú obidve staré mamy, ale bohužiaľ mám už len jedného starého otca. Práve ten, ktorý už medzi nami nie je, ma priviedol k futbalu, za čo som mu veľmi vďačný. On bol pre mňa ten futbalovejší dedo, kým druhý nechodil na moje tréningy, ale fandil mi a stále je mojim fanúšikom. Všetkých mojich starých rodičov mám rovnako rád a veľmi si ich vážim.  

Máš súrodencov?

Mám 28-ročnú sestru, ktorá má syna. Som hrdý krstný otec.

Aký vzťah máš so svojou sestrou?

Vždy sme mali dobrý vzťah. Keď sme boli menší, samozrejme, že sa vyskytli súrodenecké hádky, ale všetko bolo v rámci normy. Prežili sme spolu krásne detstvo, čo  nám dalo dobrý základ do života.

Vyrastal si v Bratislave. Aký je tvoj názor na to, či je výhodnejšie žiť vo veľkomeste alebo radšej na vidieku?

Moji rodiča si nevedia vynachváliť plnohodnotný oddych na vidieku, páči sa im tamojší kľud a pokoj. Obľúbili si život na dedine. Mne viac vyhovuje život v meste, preto chcem žiť určite tam a nie na dedine. Bratislavu však nepovažujem za veľkomesto.

Aké pocity ťa spájajú s tvojím rodiskom?

Tam som sa narodil aj vyrastal, takže Bratislava je pre mňa srdcovkou. Veľmi sa mi páči Staré mesto, okolie pod Michalskou bránou, kaviarne, je to taká romantika. Rád sa tam vraciam, teraz už väčšinou do nočného mesta. Sú miesta, ku ktorým ma viažu nejaké spomienky z detstva. Celkovo môžem povedať, že mám Bratislavu rád.

A čo Dunajská Streda? Nakoľko si stihol spoznať naše mesto?

Keďže kvôli dochádzaniu som dva mesiace býval v Dunajskej Strede na apartmáne, mal som možnosť spoznať mesto. Bolo to v lete, takže dosť času som strávil medzi ľuďmi. Je to pekné, malé mesto, s priateľskými obyvateľmi. Samozrejme, zažil som aj nejakú nepríjemnosť, ale dúfam, že sa na to už zabudlo. Okrem toho mám len dobré skúsenosti, Dunajská Streda sa mi páči.

Ako vychádzaš s našimi fanúšikmi?

O tom sa nemusíme ani baviť. Sú perfektní, najlepší u nás. V Southamptone som zažil veľmi veľké návštevy, ale nedokázali vytvoriť takú atmosféru, ako naši diváci tu, pritom v dosť menšom počte.

Ako si sa dostal do Southamptonu?

Išiel som tam ako 15-ročný hrať futbal a strávil som päť rokov v mládežníckej akadémii miestneho futbalového klubu.

Čo nám prezradíš o meste a čím by si nás tam prilákal?

Southampton je menšie mesto na juhu Anglicka. Celé mesto je nádherné, aj okolie je prekrásne, sú tam pekné pláže. Asi najvýznamnejšie miesto je prístav, odkiaľ vyplával Titanic na svoju prvú a zároveň poslednú plavbu a je tam aj historické múzeum. V Southamptone je celkovo super život.

Aké máš spomienky na toto obdobie?

Keď som tam bol, až tak sa mi tam nepáčilo. Chýbala mi rodina a kamaráti. Často som sa tešil viac domov, ale teraz by som sa tam vrátil kedykoľvek.

Nemal si v pätnástich strach z neznámeho?

Samozrejme, že som mal obavy. Ale teraz si už myslím, že to obdobie mi len prospelo, čo sa týka jazyka aj životných skúseností. Takže som vďačný, že som tam žil. Išiel som tam s jedným slovenským spoluhráčom a bolo pre nás fajn, že sme mali jeden druhého. On bol taký typ, že sa nechcel angažovať do kolektívu a ani sa nenaučil poriadne po anglicky. Ja som už po mesiaci-dvoch dobre vychádzal s ostatnými a aj angličtina mi celkom išla.

Ako ste tam žili?

Asi šestnásti chalani sme bývali spolu v jednom veľkom dome. Tam sa o nás starali dve staršie pani, ktoré nám varili, prali a  upratovali.  

Na čo si mal čas, čo si videl z Anglicka?

Ja som si už dosť skoro, v sedemnástich našiel priateľku, Slovenku, ktorá bola o čosi staršia. Keď zmaturovala, prišla za mnou do Anglicka a dva roky sme tam spolu žili. Často sme chodili na výlety do Londýna a pochodili sme všetky miesta, ktoré v Londýne treba vidieť.

Keby si mal porovnať, aký rozdiel vidíš medzi Slovákmi a Angličanmi?

Anglickí ľudia sú podľa mňa omnoho chladnejší. Kým u nás sa rodičia starajú o svoje deti dosť dlho, tam im v osemnástich povedia, už si veľký, staraj sa o seba. Nemajú až také väzby, ako u nás.

Čo sa ti na nich najviac páčilo?

Ich úprimnosť. Často radšej povedia pravdu, ako keby mali niekomu klamať len preto, aby to dobre vyznelo. Takže najviac sa mi páčila tá ich priamosť.

Ako plánuješ svoju budúcnosť? Už más predstavu, ako by si chcel žiť v roku 2024?

O tých desať rokov už dúfam budem mať svoju rodinu, deti by som chcel mať maximálne dve. Predstavujem si pekný a spokojný život.

Je pre teba dôležitejšia rodina alebo kariéra?

Momentálne ešte určite kariéra, možno o šesť-sedem rokov to už bude rodina.

Žiješ v partnerskom vzťahu?

Momentálne so nezadaný. S bývalou priateľkou sme boli spolu štyri roky.  

Máš takého priateľa, ktorého považuješ za „člena rodiny“?

Áno, volá sa Oliver. Poznáme sa od detstva, od šiestich rokov a on je môj najlepší priateľ. Je tiež futbalista, hráva za Ružomberok. Splnil sa nám spoločný sen a obidvaja hráme prvú ligu, čo je super.

Čo podľa teba muži najviac oceňujú na ženách?

Vernosť, inteligenciu a prirodzenú krásu. Ja nemám rád neprirodzené dievčatá.

Prečo by mali chodiť ženy na futbal?

Futbal je najkrajší šport, aspoň podľa mňa, a kvôli sympatickým futbalistom.

Si mladý muž, rád sa zabávaš? Bavia ťa žúry, diskotéky?

Teraz už ani nie. Keď som bol o čosi mladší, všeličo som prežil, ale teraz som už kľudnejší. Ale nepokazím zábavu a keď sa ideme s chalanmi zabaviť, nikdy nechýbam.

Keby si nebol futbalistom, čím by si chcel byť?

Veľmi rád cestujem, baví ma spoznávať iné krajiny a národy, ich kultúrne pamiatky. Keby som nehral futbal, tak by som bol možno nejaký sprievodca alebo delegát v zahraničí.

Bol si už aj v Amerike?

Ako šestnásťročný som sa so Southamptonom dostal do Ameriky a takmer mesiac sme strávili v Dallase. Aj z tohto obdobia mám veľa krásnych spomienok. Nezabudnuteľné je, že sme v Dallase v priebehu troch dní zažili všetky druhy počasia. Došli sme tam pri 35 stupňovej horúčave, na druhý deň snežilo a tretí deň vkuse pršalo a bolo 20 stupňov, proste ako naša jeseň. Bolo to veľmi divné. Našťastie sme mali klubové oblečenie, pripravené na každú alternatívu počasia. Vďaka futbalu som už videl kus sveta.

Kam by si sa ešte rád pozrel?

Najviac sa mi páčia južné krajiny, kde je teplo, veľa slnka, pláže, krásna príroda a super ľudia. Lákajú ma krajiny ako Španielsko, Taliansko, Grécko, či Turecko. Okrem Španielska som bol už asi v každom. Hral som futbal v Prahe aj na Cypre. Vďaka futbalu som spoznal skoro celú Európu. Teraz by som rád videl Južnú Ameriku.

Koľko jazykov ovládaš?

Iba slovenčinu a angličtinu, a samozrejme češtinu. Ešte by som sa chcel naučiť po španielsky, lebo som počul, že je to jeden z tých ľahších jazykov.

Si sympatický, šarmantný muž. V čom spočíva tajomstvo tvojho šarmu?

Tak to netuším. Viackrát som ale počul o mojich očiach, že sú smutné. Vraj mám taký psí pohľad. Hovorievala mi to aj moja učiteľka na matematike. Aj keď som z učiva absolútne nič nevedel, kvôli mojim očiam ma nenechala prepadnúť. Keď som na ňu vyvalil oči, vždy jej prišlo ľúto.

Ktoré boli tvoje najobľúbenejšie predmety v škole?

Na základnej aj strednej ma najviac bavila geografia kvôli cestovaniu, a ešte dejepis. Môžem povedať, že teraz ma už škola vôbec nebaví.

Bol si poslušné dieťa?

Nie. Ja som bol hyperaktívny a veselý chlapec. Ale ako som rástol, čím som bol starší, tým sa to ukľudňovalo. Mama mi hovorievala, že som jej narobil dosť starostí. Ale teraz je to už v pohode.

Ak by si mal zhrnúť roky svojho detstva, čo by si o ňom povedal?

Mal som asi jedno z najkrajších detstiev, aké som videl v mojom okolí. Bohužiaľ, v dnešnej dobe sa veľa rodín rozvádza a ja mám šťastie, že naši sú spolu a máme kompletnú rodinu. Chodili sme k babke na záhradu, kde sme sa stretávali, chodili sa spolu kúpať. Na to mám krásne spomienky.

Ktorá bola tá tvoja najobľúbenejšia rozprávka?

Miloval som rozprávku o Ninja korytnačkách, na nej som vyrástol. Moja obľúbená korytnačka bol Leonardo s modrou páskou cez oči. Poznám všetkých, len ich mená si občas pomýlim.

Ako si predstavuješ ženu svojich snov?

To ťažko povedať. Na každom človeku si nájdem niečo svoje. Mne sa viac páčia brunety ako blondíny. Ale najdôležitejšia je povaha, tá ma hlavne zaujíma.

Na koľko percent ťa možno ovplyvniť?

Ja nie som moc ovplyvniteľný. Ja som ten typ, ktorý má svoj názor. Nenechám si moc rozprávať do svojich vecí, ale šanca na skutočný kompromis vo väčšine prípadov existuje.

Akú hudbu počúvaš najradšej?

Najradšej počúvam slovenský hip-hop a pred zápasmi zase americký hip-hop, lebo je agresívnejší. Baví ma aj rocková hudba, ale len niektoré pesničky.

Čo je tvojim najväčším snom?

Čo sa týka futbalu, mojim najväčším snom je dostať sa za hranice. Viac-menej je jedno kam, dôležitá je kvalitná súťaž. Životným snom, ako som už povedal, je rodina a šťastný, pokojný život.

Čo sa týka futbalu, rodina ťa podporovala, alebo sa ťa snažila odhovoriť?

Otec a mama nie sú extra športovci, nedá sa povedať, že by boli na šport zameraní, ale napriek tomu ma podporovali v každom tréningu, aj v rozhodnutí ísť do Anglicka. Nebolo to ľahké rozhodovanie, pretože som nemal dokončenú strednú školu. Mama bola názoru, že prvoradá je škola, ale otec povedal, že je to na mne, je to môj život. Tak som sa rozhodol sám. Mojim snom vždy bolo ísť do zahraničia a keď prišla šanca, tak to bolo pre mňa „wow“! Absolútne som neváhal.

Keby si bol prezidentom republiky, čo by si nám odkázal?

Pevné nervy a vydržať s našimi politikmi.

Dnešnú štafetu ti odovzdáva Erik Ujlaky a pýta sa: Prečo chlapec s takou charizmou je ešte stále nezadaný? Kde je chyba?

Chyba je v tom, že ešte stále mám rád svoju bývalú priateľku, aj keď spolu už dlho nie sme, a preto neviem dať šancu nejakej novej známosti.

article_bannerarticle_banner